Keď sa povie „návšteva“, väčšinou si predstavím babku, ktorá prinesie koláče a povie, že som podrástol (aj keď som narástol len do šírky). Ale tentoraz sme v stredu 18. júna išli na návštevu my – a nie hocikam, ale rovno na hasičskú stanicu do Levíc!
Už v autobuse sme sa správali ako malí hasiči - boli sme odvážni, zodpovední, zvedaví...
Keď sme vystúpili, čakali nás ozajstní hasiči. V uniformách, vysokí ako stĺpy a s rukami, ktoré vyzerali, že by mohli zachrániť celý svet.
Ukázali nám hasičské autá, štvorkolky. Niektorí spolužiaci si hneď sadli za volant a predstierali, že idú hasiť požiar u babky na chalupe. Ja som si vyskúšal prilbu – mala asi 10 kíl a cítil som sa ako astronaut pripravený na misiu „Mars v plameňoch“.
Jeden hasič nám ukazoval hadicu. Nie tú v záhrade, ale takú, z ktorej strieka voda, akoby sa naštvala. Skúsili sme si držať ju, ba dokonca sme s ňou aj striekali vodu. Náš prvotný plán bol trošku ovlažiť našu pani učiteľku a pani asistentku, ale strach nám to nedovolil.
Potom nám povedali, čo máme robiť, keď niekde horí. Všetci sme si zapamätali hlavne toto jedno: „Neutekaj, nepanikár, no najmä nezabudni na desiatu!“ (Tú poslednú časť sme si asi pridali my 😊)
Cestou späť do školy sme už všetci chceli byť hasičmi. Aj dievčatá, ktoré pôvodne chceli byť princezné, povedali, že by chceli byť „požiarne princezné“. Neviem, čo to presne je, ale znie to dosť dobre.
Z tejto návštevy si odnášame viac, než len zážitok – ale aj fakt, že možno jedného dňa nebude niekto z nás len návštevníkom tejto stanice, ale jej súčasťou.
A ak nie, aspoň si budeme vždy pamätať, že za každým zvukom sirény sú ľudia, ktorí idú pomáhať. A to si zaslúži úctu!
